Prekvapenie! Ide sa lyžovať. Čo? Prečo? Nablate? Dozvedel som sa však, že na Plejsoch (pri Krompachoch pozn. autor) jesneh a spustili aspoň dva vleky. Niečo úžasné. Po prespanom včerajšku manič iné nemohlo lepšie postaviť na nohy. Umyl som sa, obliekol, zbalil lyžea všetky nevyhnutné veci a už sme boli na ceste.
Keď sme dorazili, nebolo tam veľa ľudí.Prvým sklamaním však bolo, že sa nedá zísť celý kopec od vrcholu lanovky aždole. Čo už. Snažil som sa nemyslieť na to, čo by mohlo byť, ale na to, čo misvah predo mnou ponúka.
Na lanovke vždy rozmýšľam – čo ak tos nami spadne? – čo ak nestihnem vystúpiť? – čo ak sa lanovka zastavía ostaneme tam visieť dlhé hodiny?... Samozrejme, nič z toho sanestalo, preto som teraz tu a píšem tento článok.
No na jedno som nepomyslel. Na veľmi zásadnúvec. Čo ak sa mi niečo prihodí na zjazdovke. Spočiatku som si to nepripúšťal,tak ako každý naivný lyžiar, keď príde po roku na svah a myslí si, že keďsa mu dlhé roky nič nestalo, tak sa mu už nič stať nemôže. Opatrnosti nikdy nieje dosť. A opatrný štýl jazdy som zvolil už po prvej jazde. Zistil som, žepovrch je veľmi klzký a moje hrany, hoci sú dobre nabrúsené, to akosinezvládajú. Snažil som sa vyhľadať akúsi dobrú cestu, takú, ktorá nebolazľadovatená. Po niekoľkých pokusoch úspešne. Navyše som musel dávať pozor, ktoa čo sa mi pripletie do cesty. Takmer som zrazil jedného Rusa, ktorý sapustil dolu hneď vedľa mňa.
Nie každý si však po prvej jazde klzkýmsvahom povie, že musí brať ohľad na druhých. Pritom si stačí pri lanovkeprečítať kódex slušného správania sa na trati. Stojím v rade na vlek,nudím sa, a tak sa snažím pozorovať lyžiarov, ktorí sa rútia priamo namňa. Odrazu sa v strede svahu dvaja stretli, prekrížili si lyže (asi naznak priateľstva) a už sa kúpali vo výdatnom snežnom kúpeli. Zachytila ichaž sieťka na spodku kopca a len tak-tak sa vyhli davu lyžiarov v radena vlek.
Niektorí ľudia si akosi nedajú povedať.Možno sa už tí dvaja poučili, a možno nie, až kým nepríde na lámaniekostí.