Pristavíte sa pri 70’s. Poviete si – hudba našich rodičov. Ozaj hity, ktoré prežili dodnes. Alečo bude mojim hitom? Čo prežije do doby keď budem štyridsiatnik?
Prepnete ďalej, vidíte tam akéhosislovenského repera, ktorého skoro ani nepočujete, pretože väčšina slov sú vynechanévulgarizmy. Poviete si – hrôza, kam to smeruje. Už to nie je ten hip-hop90-tych rokov, ktorý bol založený na srande (prepáčte za nespisovný výraz ale psinači pestvo sa mi zdá veľmi hlúpe, no to už je iná diskusia, nad ktorou by samali zamýšľať naši mudrci – jazykovedci), je to jednoducho nadávanie. Neustálelen hreší na to, ako je on utláčaný, čo za hrozný svet je okolo neho, na krkumá zlatú reťaz, desať prsteňov na ruke a v mozgu asi dosť prázdno(česť výnimkám).
Takto skáčete z programu na program, tuMaďarská televízia, tam Pro 7, prídete na MTV a vidíte Paris Hilton spievajúcusvoj letný kalerábik. Taký, na aký si o dva roky už ani len nespomeniete.
Čím to je, pýtam sa. A nie tak, ako sa pýtaspevák jednej onedlho zabudnutej slovenskej kapely, ktorého pesničky lezú na nervyviacerým ľuďom. Totiž čím to je, že v „telke“, ale aj v rádiu mámejedinú možnosť – vidieť a počúvať nekvalitnú hudbu, na ktorú sa možno dobre pozerá(už spomínaná Paris Hilton), ale zle sa počúva?
Možno je to tým, že existuje skutočne veľahudobných štýlov. Možno je to tým, že väčšina ľudí asi nerozoznáva takzvanéone-hit-wonders od skutočne kvalitnej hudby. Preto si radšej vezmem svojeobľúbené CD alebo DVD a na všetky hudobné kanály či rádiostanice savykašlem. Preto dúfam, že v budúcnosti prežije kvalitná hudba môjho „mládí“.Tá, ktorú dnes nepočujem osemkrát denne v jednom rádiu a ktorá dávanejaký zmysel. To preto, aby som si aj ja raz mohol zaspomínať, ako mojirodičia pri Deep Purple.
